Známou metódou výchovy, hlavne v odborných kruhoch, je Montessori metóda. Jej zakladateľkou bola talianska pedagogička a lekárka Maria Montessori (1870-1952). Patrila k všestranným ľuďom, keďže sa venovala biológii, antropológii, ale najviac sa orientovala na rozširovanie svojich vedomostí z oblasti psychológie. Počas viacerých pracovných postov sa sústredila hlavne na činnosť v rôznych druhoch pedagogiky, medzi ktoré patrila škola hrou napríklad výchova mentálne postihnutých detí. V súlade s tým sa jej podarilo otvoriť a sprevádzkovať Dom detí, ktorý svoju činnosť zahájil v roku 1907a slúžil hlavne chudobnejším deťom predškolského veku. Od roku 1908 sa rozhodla vzdať všetkých zaujímavých pracovných ponúk a venovať sa výlučne výskumnej činnosti a spisovateľstvu. Táto etapa jej života trvala 40 rokov, počas nej písala, ale aj prednášala.
Deti sa učia bez zásahu rodičov
Mariina teória bola, že deti prirodzene dokážu vstrebať veľké množstvo vedomostí z ich okolia. Metóda vzdelávania, pomenovaná po nej, je uznávanou pedagogikou na celom svete. Uplatňovať ju je možné už od dvoch rokov dieťaťa a medzi základné princípy patrí umožniť dieťaťu vzdelávať sa takpovediac samostatne. Úlohou dospelých je len zaistiť, aby deti mali vhodné prostredie a ideálne podmienky na získavanie nových vedomostí a rozvíjanie schopností vlastným tempom a len svojimi silami. Takže krédo rodičov, ktorí vyznávajú Montessori metódu je: „Pomôž mi, aby som to dokázal sám“.
Poučiť sa z vlastných chýb je vítané
Pre pochopenie situácií a predmetov je dôležitá práca rúk. Pri tejto metodike ide o spojenie duševnej aktivity s telesnou, čo v praxi znamená, že dieťa sa s novinkami najlepšie zoznámi, ak sa ich môže dotknúť a ohmatať. Vysvetľuje aj fakt, že dieťaťu vydrží záujem len o tú aktivitu, ktorá ho zaujíma a baví. Pri každej činnosti sú pripravené pomôcky tým spôsobom, aby dieťa bolo schopné sa o správnosti výsledku presvedčiť a skontrolovať si ho samo. Učia sa teda na vlastných chybách, ktoré sú v tomto prípade viac ako vítané. Deti nie sú za chyby hodnotené negatívne a aj s pochvalami sa to nepreháňa. Na záver môžeme skonštatovať, že výchova formou Montessori má pre školy veľmi veľký význam už od predškolskej pedagogiky až po vyššie ročníky, lebo hravou formou umožňuje dieťaťu už v ranom veku vstrebávať rôzne intelektuálne podnety. Udáva sa aj fakt, že deti, vychovávané touto metódou, dokážu čítať a písať už v materskej škole, vzbudzuje sa tým u nich láska k znalostiam a túžbe po vedomostiach, a to v klasickom vzdelávaní, bohužiaľ, chýba. Základom je, aby sa každé dieťa mohlo venovať tomu, v čom je výnimočné a čo ho zaujíma.